blogy / svedectvá

Nechcem, aby rástol Godzone projekt

2012-03-15T15:39:20Z

Na poslednom stretnutí vodcovského tímu sme boli pokorení zistením, že zatiaľ čo na mnohých miestach na Slovensku začínajú visieť plagáty s nápisom „Nezastaviteľní“, my zisťujeme, ako ľahko zastaviteľní v skutočnosti ako ľudia sme! A stále viac mi v srdci rezonuje myšlienka vnútorne zjednoteného Božieho kráľovstva, ktoré je svojou mocou nezastaviteľné, no nie je to naša moc, nie je to naša sila ani naše plány a nasadenie. Je to Boh, bez ktorého jednoducho nemôžeme urobiť nič. A preto nechcem aby rástol Godzone projekt, túžim aby sme boli len propagačnou kampaňou pre Ježiša, niečo čo ukazuje na Neho, niečo čo proste bude kvalitné preto, lebo ide o Boha a nie preto aby sme boli známi, alebo preto lebo my chceme niečo urobiť, ale preto aby On bol známy, a preto lebo On niečo urobil a stále túži konať.

Uvedomujem si, že všetko to, v čom žijem a celý Godzone projekt je len maličká špendlíková hlavička, ktorá je súčasťou obrovského Božieho kráľovstva. A všade vôkol nás je množstvo služobníkov a spoločenstiev a projektov a akcii, či služieb ľudí, ktorí pracujú rovnako ako ja a Godzone projekt na Božom kráľovstve. A ja, my im chceme žehnať, aby rástlo Božie kráľovstvo – nie aby rástol náš projekt. A nie aby rástli naše veci, ale aby rástli Jeho veci. Nie aby rástli naše ciele, ale aby rástli Jeho ciele. Aby rástla jeho sláva. A toto je to, čo túžim vidieť. Toto je dôvod, prečo robíme Godzone konferenciu, lebo veríme, že Boh nás chce znovu posunúť a chce v nás znovu viac rásť.

Ježiš povedal: "Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto."Jn18. 36

A na druhej strane hovorí „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta” Jn17,18

A tak mám silný pocit, že to čo máme robiť, je prinášať kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta – tomuto svetu. Ak toto pochopíme a začneme rozmýšľať v kontexte Božieho kráľovstva, začneme prinášať nadprirodzené veci do prirodzených oblastí tohto sveta. A bude to Boh koho budeme prinášať, bude to Jeho misia a Jeho kráľovstvo. On je ten, ktorý nás posiela a On je ten, ktorý chce skrze nás konať. Verím, že sa potrebujeme pohnúť vpred ako generácia, ktorá sa narodí zhora, aby mohla uzrieť Božie kráľovstvo (Jn3,3). Generácia, ktorá bude vnútorne hlboko zlomená, aby On mohol rásť. Generácia, ktorá bude jednotná tak, ako potom túži Jeho srdce (Jn17,11 a 21) a teda budeme generáciou, ktorej ide o Božie kráľovstvo.

Začneme aplikovať Božie princípy vo všetkých oblastiach svojho života. Budeme priehľadní a jasní. Budeme si žehnať navzájom a chápať, že neexistuje zlý alebo dobrý projekt, že nie sú lepšie a horšie spoločenstvá alebo skupinky. Že to nie je o lepších alebo horších chválach, menej alebo viac pomazaných speakroch, či vedúcich. Nie je to o počtoch, úspechoch, účasti ani o veľkosti, či kreativite. Nie je to o predbiehaní sa v tom, kto je lepší či. Je to Božie kráľovstvo a je to o Bohu. On je ten, ktorý má rásť!

Verím, že Godzone konferencia prinesie niekoľko jasných myšlienok o princípoch, ktoré nastanú ak začneme žiť Božie kráľovstvo. Ak naša každodenná modlitba „príď Tvoje kráľovstvo, staň sa Tvoja vôľa“ sa začne odrážať v realite našich životov a v princípoch, ktoré uznávame. Som si vedomý, že nás to bude niečo stáť a to v prvom rade ochotu nechať zničiť seba a svoje zámery, aby mohli rásť Jeho zámery. Možno to položí niektorý z našich projektov, alebo z našich snov. No ja túžim položiť svoju ruku na pluh a neobzerať sa späť (Lk9, 62).

Chceš byť súčasťou generácie, ktorej ide o Božie kráľovstvo aj Ty?

konferencia.godzone.sk

Jemu nič nie je nemožné

2012-03-15T12:23:49Z

Pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny. Odmalička som chodieval do kostola, bol som vychovávaný vo viere, chodil som do detského, neskôr teen stretka a nič ma netrápilo.

V deviatich rokoch som si splnil veľkú túžbu a začal som chodiť do umeleckej školy na zobcovú flautu. Vybral som si to, lebo flauta je lacná, rodičia mi nechceli kupovať dáky drahý nástroj. V tej chvíli som bol odhodlaný byť pán flautista. Samozrejme aj toto, rovnako ako mnohé z mojich nadšení vychladlo. Hrával som len to čo ma bavilo. Chodil som na hodiny nepripravený, necvičil som etudy, lebo ma nebavili a už vôbec som sa neučil hudobnú teóriu. Mal som blízko k tomu aby ma vyhodili z umeleckej školy. Vôbec by som vtedy nepovedal akú úlohu flauta zohraje v mojom živote a už vôbec by to nepovedali moji učitelia. Veľmi som chcel byť talentovaný ako tí úžasný hudobníci čo som počúval. Ale len som chcel. Vôbec som si nevšímal, že ten talent mám.

V trinástich Boh prvý krát zasiahol do môjho života. Bola to Streda v bratislavskom Istropolise a chvály viedlo vtedy eSPé. A keby som vedel akú bude mať v mojom živote úlohu eSPé, tak tiež by som čumel. Takto ubiehal čas, mal som ho požehnaný, ešte s „detskou“ vierou, nezlomenou ťažkosťami. Bol som na svojom prvom Lumene a podobne. Ale čím ďalej tým viac som sa vzďaľoval Bohu. Tu niekde začali moje veľké problémy s identitou. Zamotával som sa do vlastných citových búrok, zmätení, bolestí a rán. Krásna pavučinka, ktorá mala byť rozviazaná o tri roky sa začala formovať. V siedmom ročníku som objavil svoj talent, začal hrať na v našich končinách nezvyčajný nástroj a to fagot (drevený dychový nástroj znejúci v basovej polohe, je to generálny bas v orchestroch a klasických umeleckých telesách). V tom roku ma prijali na mimoriadne štúdium na Konzervatóriu v Bratislave. Dosť zaujímavé na to, že som sa cítil ako antitalent. Teraz som prvák denného štúdia.

Neskôr nasledoval ôsmy ročník, síce som zažil s Bohom už pár úžasných skúseností, no zamotal som sa do svojich problémov. Skončil som v zlej partii, začal som fajčiť, robiť hovadiny. Nič veľmi hrozné, ale na to, aký som bol pred tým, to bola drastická zmena. Chcel som prerušiť štúdium na konzerve a na strednú ísť na niekam kam pôjdu „kamaráti“. Absolútne som prepadol do porna, nečistoty, nadávok, extrémnej nervóznosti, stresu, depresií... . Môžem ďakovať, že mi mama vtedy na to všetko neprišla lebo by som riadne „dostal“ za robenie zlého mena tak vzornej rodine.

Takto to išlo ešte pár mesiacov. Mal som samozrejme aj svetlé chvíľky, ale celkovo nič moc. Fajčiť som prestal v deviatom ročníku na polroku, keď som to trošku prehnal a bolo mi riadne zle. Zhodou náhod, ten deň bol prelomový aj v tom, že som držal v ruke vrecúško s trávou. V tom som si uvedomil, že ísť ďalej by znamenalo niečo veľmi zlé. V ten deň nastal koniec snahy zapadnúť medzi „coolových“.

Vikvetfest 2011. Najväčší prelom v mojom živote. eSPé, vlastne Godzone viedli program večera. Nikdy sa ma nič silnejšie nedotklo. Od tohto dňa rátam svoje „obrátanie“. Po tomto festivale sa mi prvý krát prihováral Boh. Celé to bolo proste WOW.

Na nete sa pár dní na to objavil „inzerát“ na Godzone school. Hneď ako som sa prihlásil nastali desiatky problémov. Bolo mi na plač. Nemal som sa ako dopraviť na prijímačky, nevedel som čo mám hovoriť, musel som dostať odporúčanie kňaza, dovolenie od rodičov, naučiť sa čo-to z katechizmu... a k tomu na mňa padol strach ako nikdy pred tým. Vďaka pár ľuďom zo spolča čo ma podporovali som to nejako zvládol. 31.6.2011 som nasadol na vlak na Sliač.

Prespal som u úžasných ľudí na Sliači, videl skvelý film. V deň prijímačiek som sa drasticky prebudil, obliekol, umyl zuby, najedol a potom sme veselo šprintovali na vlak. V to ráno som sa cítil skvelo. O hodinu na to, keď som vstúpil do budovy v ktorej sa konali prijímačky, som sa cítil hrozne maličký, mladunký, hlúpy, opovážlivý, bezmocný a zbytočný. Napísal som testy, odkecal pohovor a ani som netušil ako som zapôsobil (a či som vôbec zapôsobil), zbalil sa a odišiel. Vo vlaku mi bolo na nič.

Pred campfestom mi prišiel list že ma prijali. Išiel som vyskočiť z kože radosťou.

Prvý campfest bol divný. Cítil som sa divne so spolčom, aj s ľuďmi...neviem... prišlo mi to hlúpe...opona medzi mnou a Bohom sa nanajvýš tak natrhla. Prišiel som domov a okamžite som sadol späť k mojej MMORPG Lord of the Rings Online. Vôbec nič... campfest bol síce super. Ale...cítil som sa prázdny. Akurát som mal soľ v ranách.

A tu je to najbúrlivejšie obdobie môjho života! Gratulujem ak si sa dočítal sem, mne by sa nechcelo. Tak ale už to dočítaj:

V septembri som nastúpil na Konzervu. Hovorí sa že Konzervatoristi dokončia školu len vďaka tomu že na dačom šlapú. A áno, väčšinou to je pravda. Nejaké závislačinky máme. Ja som drtil furt jednu a tu istú hru. Začal som robiť nenormálne sprostosti. Míňať peniaze na voloviny. Klamať rodičov o peniazoch, šnupať tabak (z fajčenia som grcal) a mnohé iné veci. A takto som mal na konci septembra prísť na Godzone school. Aj som prišiel. S najemno nadrteným tabakom s príchuťou mentolu v priečinku v taške.

Cítil som sa zle ako nikdy. Pokrytecký (bol som), ako klamár (bol som), ako zlodej (bol som ním) a ako absolútne a stopercentne nečistý (aj to som bol). Mnoho vecí sa v tom čase udialo a mňa to hrozne rvalo zvnútra, otvorilo mi to dokorán rany, bolesť ma oslepila a túžba po uzdravení taktiež. Vyletel som po schodoch na izbu, vybral dózu s tabakom, vyšiel na balkón, všetko vysypal, dózu vyhodil s tým a potom išiel na spoveď. Mnohé rany sa mi v ten večer uzdravili a mnohé problémy vyriešili.

To bolo v septembri. Teraz som rozviazaný zo svojich rán a pádov. Som šťastný a moje slovo muža nabralo pred Bohom váhu. Nezväzujú ma žiadne putá a som úplne slobodný, šťastný, naplnený. Nikdy mi nebolo lepšie. Kým budem natoľko odvážny aby som hovoril o svojej najhlbšej rane verejne, bude to ešte chvíľu trvať. Ale teším sa na ten deň sa mi jazyk rozviaže. Môj proces uzdravovania pokračuje. Boh navždy zmenil môj život. Moje srdce patrí jemu a nechcem ho späť.

Postupom času sa zo mňa stal vedúci detských stretiek, čo bola jedna z mojich túžob. Ďakujem za to Bohu.

Objavil som svoj talent, ktorý som si myslel že nemám. Ďakujem za to Bohu.

Prijali ma na „prísne výberovú“ školu. Ďakujem za to Bohu.

Som študent Godzone school a dovolujem sa nazvať členom godzone tímu. Ďakujem za to Bohu.

Boh mi vzal moju najväčšiu bolesť, moju najhlbšiu ranu. Dal svoj život za to, aby to čo mi spôsobovalo po nociach slzy a najhlbšie depresie...odišlo. Ďakujem za to Bohu.

Dal mi spoznať lásku. Ďakujem za to Bohu.

Tak som spoznal, že Bohu NIČ nieje nemožné! Ďakujem mu za to.

Svedectvo

2012-03-13T07:14:15Z

Na godzone som bola prvý krát. bola som tam ako dobrovolníčka, čiže som zažila niečo viac ako iný. Mala som možnosť spoznať godzone team, a všetkých tých super ludí, ktorý to všetko pripravili. Bolo to niečo úžasné, ako oni spolupracovali, navzájom si pomáhali. Ako sa za ľudí modlili a ako sa modlili aj za seba navzájom. Nikdy som nezažila takú silnú modlitbu. Cítila som ako zlo odchádza a dobro je všade okolo nás. Cítila som Teba Bože.

A potom to začalo, ľudia začali prichádzať a telocvičňa sa začínala napĺňať. Keď už boli všetci dnu, tak to vypuklo. Začalo to velké dielo na oslavu nášho velkého Pána. Najprv som len tak pozerala a počúvala, no nesnažila som sa načúvať. No potom prišla scénka, ktorá ma veľmi oslovila. Dovtedy som si myslela, že všetko čo robím je zle, že nič neviem!!! Vždy som sa cítila taká vyčerpaná, po každom dni, nič ma nebavilo, stále som doma plakala a všetko ma štvalo.Nevedela som, čo je somnou, čo sa to deje. Prečo som v sebe cítla tolko nenávisti. Často som sa hádala, či s rodičmi alebo súrodencami. Aj keď som chodila do kostola a na spoveď, prímanie, nepočúvala som Boha. Vedela som o ňom, no srdce som mu neotvorila. A vtedy to prišlo, zistila som prečo ma nič nebaví, prečo som si myslela že na všetko som sama, že som JA tá najhoršia, ktorá za všetko môže. Viem že to bolo preto, lebo som počúvala diabla a nie Boha. Vo všetkom som videla iba zlo, nenávisť, a žiadnu lásku. V tomto obdobý som toho zažila vela zlého, nežila som s čistým srdcom. Žila som v hriechu. A moc mi na tom nepridávalo ani to, že sa moji rodičia neustále hádali. O ničom sa nedokázali normálne porozprávať, neznášala som to doma, nevidela som v ničom zmysel. Nič ma nebavilo. Flákala som sa po vonku, a po rôznych oslavách kde sa iba pilo. ťažko sa mi to priznáva že som zlihala, a žila v hriechu. Keď to sem píšem, tak mi steká po líci jedna slza za druhou. Je mi lúto že som takto zradila svojho milovaného otca. ktorý ma tak miluje. Že som ho nepočúvala aj keď sa tak veľmi snažil, ale godzone mi znovu otvorilo srdce. Začala som počúvať Boha, nechala som sa viesť jeho rukou. Od vtedy sa vela vo mne zmenilo. Rada chodím domou, rada sa ráno prebúdzam a chválim Boha za to, že ma miluje, že je mi vždy na blízku, že ma nenechal v blate ležať, aj keď som sa ja naňho vykašlala, dal mi šancu postaviť sa, začať od znova. Zato že je moj otec, ktorý ma nikdy nezradí, ktorý ma nikdy neopustí, nevykašle sa namňa a ktorý ma nadovšetko miluje aj napriek mojím chybám. Chválim ho zato, že mi dal život, zato že je všemohúci a vždy mi odpustí. Zato že je tak dokonalý, že ma poslal na godzone že sa pre nás obetoval. Už viem, že niesom na všetko sama, viem že je somnou ON. Viem, že aj keď mi je najhoršie, keď plačem, keď ma niekto zranil, viem že jemu to nieje jedno, on nieje Boh bez citu. Nikdy ma nesklame a nepovie mi že nato nemám. Pane dôverujem ti. Mám otvorené srdce pre teba.

Pane ďakujem ti za tvojich bojovníkov, vďaka ktorým si vošiel do mojho srdca. Pane prosím ťa, aby takých ľudí bolo stále viac a viac, a aby si im bol vždy nápomocný a chránil ich od zla. Sú to ľudia, ktorý ťa chcú chváliť, oslavovať a privádzať k tebe stále viac ľudí . :)

Svedectvo Jay

2011-11-25T09:31:46Z

A tak, ako pre mňa bolo bežné si večer umyť zuby a cez deň snažiť sa písať písomky na jednotku, tak pre mňa bolo bežné ísť v nedeľu do kostola a pred spaním sa s rodičmi pomodliť.

Neskôr som prišiel na to, že je super mať množstvo kamarátov a tak som sa snažil ich mať veľa. Náboženské záležitosti som bral ako súčasť života a tak som naraz hral na gitare v zbore, robil detský tábor a bol tak trochu prikostolník. Okrem toho som mal kopec iných kamošov, ktorí prišli na rad v piatok večer. Fľaše, hudba, húlenie, baby, dlhé noci a ťažké rána: a ja som sa tešil, aký mám skvelý, vyvážený život. Snažil som sa to veľmi nehrotiť do extrémov, aby som si nenazbieral príliš veľa čiernych bodov a aby to nebo bolo stále v hre. Takže: čo si nepamätám, to sa nestalo a čo nevedia naši, to sa už vôbec nestalo.

V prváku na výške som si stále išiel svojím "aj-aj" štýlom a cez leto ma jeden kamoš zavolal hrať na jednu akciu. Šiel som tam a hoci som, ako správny prikostolník, o Pánu Bohu všetko vedel, všetko videl a všetko počul, niečo ma tam dostalo. Bolo tam niečo, niečo vo vzduchu, niečo čo som nikdy predtým nezažil. Tí ľudia mali niečo, čo som ešte nevidel, ale čo som strašne chcel. Keď toto čítaš, možno ti už dochádza, o čo šlo. Bol to Boh. Nefalšovaný, 100 percentne živý a neskutočne lákavý.

O nejaký čas na to som na Campfeste (jednom festivale) spravil v sobotu večer rozhodnutie, na ktoré sa nič v mojom živote nechytá. Povedal som tomuto Bohu, že ma mrzí to, čo som žil dovtedy, a že chcem Jeho a nič iné. A on povedal OK :)

Odvtedy prešli skoro tri roky a ja som každý deň viac ohúrený. Čím ďalej, tým viac. Leto, keď som mal 17, ktoré je vraj najlepšie na svete, bolo fajn, ale oproti tomuto novému životu je to ako vyblednutá fotka, na ktorej nič poriadne nevidno a má v strede dieru. Som Ježišovi strašne vďačný, že ma našiel a že na všetky veci, ktorými prechádzam, nie som sám. Stále poriadne nechápem veci, ktoré sa okolo mňa dejú, ale chápem jedno: toto je to, čo chcem.

Jay Hudáček

(tím Godzone)

Svedectvo Katka

2011-11-25T09:28:49Z

Moje detstvo by som mohla charakterizovať ako celkom pekné. Nespomínam si na nijaké výraznejšie nepríjemné zážitky. Myslím, že to bolo celkom úspešné obdobie. Taktiež ma nikto (vďaka Bohu) nenútil chodiť do kostola. Toto bolo na jednej strane veľmi dobré, keďže som bola uchránená od mnohých negatívnych reakcií, ktoré by to mohlo vo mne vyvolať. Ale na druhej strane som sa k viere akosi hlásila sama. Chodila som na náboženstvo, neskôr som šla na prvé sväté prijímanie, sem-tam do kostola. Bolo to pre mňa prirodzené, jednoducho som pokrstená, tak mojou „detskou" povinnosťou je pokračovať v tejto tradícii. Darmo, dieťa nepotrebuje nejaké špeciálne a vznešené dôvody. Asi také dieťa som bola.

No prišlo „búrlivejšie" obdobie. Dodnes nechápem, ako ma Boh uchránil od záležitostí ako alkohol, cigarety či drogy, no som Mu za to veľmi vďačná. Moja „búrlivosť" sa však prejavila v inej oblasti, o čosi citlivejšej – vzťahy. Keď som mala 13, zažila som svoju „prvú lásku". No nebolo to také nevinné, ako by sa na 13-ročných patrilo. Aj tu treba povedať, že Boh ma neustále chránil od najhoršieho, aj keď som to vtedy tak nebrala. Asi po pol roku (áno, nikdy som nebola z tých, čo by boli na jednodňové vzťahy=) prišlo trpké rozčarovanie. Rozchod bol o toľko bolestivejší, o čo dôvernejší ten vzťah bol. Ak si zažil niečo podobné, vieš si to predstaviť. Asi o pár mesiacov neskôr prišiel druhý vzťah. Ten som však už chcela zobrať do vlastných rúk, aspoň pokiaľ ide o hranice. Súbežne s ním sa ale začala odvíjať aj moja cesta za Bohom... alebo skôr Jeho cesta za mnou. Začala som chodiť na stretnutia pre birmovancov. Tu sa zase začal prejavovať môj zmysel pre povinnosťJ. Birmovka bola ako ďalšia „kartička" do zbierky kresťana. Jednoducho som ju musela mať! To som však netušila, že práve ona mi zmení celý život. Na birmovaneckých stretnutiach to bolo ako v inom svete. Ľudia, čo sa nám venovali, boli ako z inej planéty. Nevedela som ich nikam zaradiť. Boli mladí, ale nerobili veci, ako väčšina mladých v mojom okolí. Ich revírom bol kostol, ale o Bohu hovorili aj mimo neho. Nešlo mi to do hlavy. Niečo mi tu prestalo sedieť. Môj začínajúci vzťah mi prestal dávať takú istotu. Bolo to poriadne zvláštne! Prvýkrát v živote som počula o Bohu, ktorý je osobný, ktorý sa stará o to, čo prežívam, a chce to prežívať so mnou. To bolo ono! To bol ten chýbajúci kúsok skladačky s názvom „zmysel života". Ale počkať! Nemôže to byť predsa také jednoduché... veď čo bude s mojou minulosťou? Vtedy som pocítila asi ten najväčší balvan, aký môže na človeka doľahnúť. Balvan vlastných hriechov, špiny a nehodnosti. Veľký, krásny, čistý Boh predsa nemôže chcieť byť s niekým ako ja. Cítila som sa vtedy ako hriešnica, ktorá si zaslúži, aby ju ukameňovali. Nevidela som žiadnu šancu. Jediné, čo som vtedy vedela, bolo, že ak to teraz nechám tak, už nikdy môj život nebude mať väčší zmysel, ako by mohol mať s Bohom. Toto jediné mi ešte bránilo v tom, aby som sa z toho zložila. Zlom prišiel na birmovaneckej chate, konkrétne na spovedi. Boh spravil takú zvláštnu vec, že ten balvan obrátil úplne proti mne. Problém nebol totiž v Ňom. On mi stále len opakoval, že mi všetko odpúšťa a že na všetko už dávno zabudol. Problém bol vo mne. To ja som bola tá, ktorá si nevedela odpustiť. Fúha! Tak toto by mi ani nenapadlo! Bola som taká zahrabaná vo vlastnej vine, že som nebola schopná prijať odpustenie, ktoré mi ponúkal Boh. On bol Ten prvý, kto spravil krok. Už bolo len na mne, čo s tým spravím. Hej, dôležité bolo odpustiť aj samej sebe. A to bolo pre mňa asi to najťažšie. ALE! Boh si poradil aj s týmto. Vysvetlil mi, že nemá zmysel sa tým celý život zaoberať a že ja nie som väčšia ako On, aby som sa mohla prísnejšie súdiť. A to mi naozaj prinieslo do života nový rozmer, novú slobodu, novú Lásku. Hoci to vyzerá ako šťastný koniec príbehu, TOTO BOL LEN ZAČIATOK! Môj druhý vzťah skončil asi po roku a hoci to tiež dosť bolelo, už som na to nebola sama. Mala som Niekoho, kto sa o moje srdce dobre postaral. Začalo sa DOBRODRUŽSTVO! Po birmovke sme sa niektorí ešte stále chceli stretávať s našimi vedúcimi a tak sa začalo budovať spoločenstvo – moja druhá rodina. Je to zvláštne a nepochopiteľné, akú plnosť dáva do života Boh. Za tých 5 a pol roka mám pocit, že som toho prežila viac ako za dva ľudské životy. Boh ma uzdravil z mnohých zranení, dal mi skutočnú radosť, opravdivé vzťahy s ľuďmi, krásneho romanticko-dobrodružného chlapca, ktorý stráži moje srdce, službu, ktorá ma veľmi napĺňa a mnoho ďalších vecí, ktoré sa ani nedajú vystihnúť slovami. Na záver tohto príbehu Ti chcem len povedať, že sa to oplatí s Bohom skúsiť. Povedať Mu svoje „áno" je tá najlepšia vec, akú som mohla v živote spraviť. Možno je Tvoj príbeh podobný, možno úplne iný, ale jedno je isté – On nepozná slová ako „stratený prípad".

Katka Dvorská

(tím Godzone)